ŠESŤ TANCOV, ŠESŤ PRÍBEHOV
Tance andských ľudí v Cuzcu, vysvetlené
Od vysokohorského párového tanca huayno až po tanec s nožnicami zapísaný na zozname UNESCO, každé číslo v andskom folklórnom programe nesie svoj vlastný regionálny príbeh.
Pozrite si termíny predstavenia Cusco Folk Show na GetYourGuide ↗Program zostavený zo skutočných regionálnych tradícií
Predstavenie ľudového folklóru v Cuscu nie je jediný vymyslený výstup – je to sled tancov pochádzajúcich z rôznych častí peruánskych Ánd, pričom každý má vlastnú hudbu, kostýmy a príbeh. Producenti, ktorí organizujú tieto večery, zvyčajne čerpajú z repertoáru, ktorý tradičné folklórne inštitúcie v Cuscu katalogizujú a uvádzajú už takmer celé storočie, takže to, čo sa prvonávštevníkovi zdá ako čistá šou, je v skutočnosti komprimovaná prehliadka niekoľkých odlišných dedinských a festivalových tradícií, nie jediná choreografia vymyslená pre turistov. Ak viete aspoň trochu o tom, odkiaľ každý tanec pochádza – z ktorého údolia, ktorého festivalu, ktorej komunity – zmení sa večerné vystúpenie s večerou z pasívnej zábavy na autentický, hoci krátky úvod do živej kultúry regiónu.
Huayno — vlastný párový tanec Ánd
Huayno sa považuje za najrozšírenejší ľudový tanec Ánd, tancujú ho páry vo živom 2/4 rytme, pričom sa partneri nikdy celkom nedotýkajú – namiesto toho udávajú tempo obraty, poskoky a klepanie podobné stepu, tzv. zapateo. Tancujú ho komunity Quechua a Aymara v Peru, Bolívii a Ekvádore a predpokladá sa, že vznikol ešte pred španielskym dobytím, možno ako obradný tanec, ktorý sa neskôr stal čisto slávnostným spoločenským tancom, akým je dnes. Tanečníci pri choreografii často nosia pestro tkané šerpy alebo vreckovky a hudba, ktorá ho sprevádza, zvyčajne vrství flautu quena, charango a harfu nad pulzujúcim, tanečným rytmom – čo z neho robí jeden z najstarších spoločenských tancov, ktorý návštevník môže vidieť naživo v rámci programu v Cuscu.
Nožnicový tanec — atletický výkon so štatútom UNESCO
Tanec nožníc, známy ako danza de tijeras, pochádza z regiónu Chanka v južno-centrálnych Andách – z Ayacucha, Huancavelicy a Apurímacu. Tanečník v ňom drží v jednej ruke pár kovových tyčí pripomínajúcich nožnice a predvádza akrobatické, často súťaživé kroky za sprievodu huslí a harfy. UNESCO tento tanec v roku 2010 zapísalo do svojho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva, pričom peruánsky kultúrny úrad ho už v roku 2005 uznal za národné dedičstvo. Tradične tanečníci vytvárali súperiace tímy zastupujúce rôzne dediny a súťažili vo výdrži a odvahe – folklórna verzia je skrátenou ukážkou tejto atletickosti a zvyčajne ide o fyzicky najnáročnejšie číslo programu.
Qhapaq Qolla — obchodníci z altiplana, v pantomíme
Tanečníci Qhapaq Qolla — biele masky, kostýmy zdobené flitrami a postava pastiera lám v strede dvoch tanečných radov — predstavujú bohatých obchodníkov z altiplana, ktorí kedysi prevážali vlnu, soľ a iný tovar vyše tisíc kilometrov medzi bolívijskou vysočinou pri Potosí a Cuscom. Tento tanec sa tradične objavuje na cuscoských procesiách na Božie telo každý jún, kde ho predvádzajú popri iných regionálnych tanečných skupinách sprevádzajúcich sochy svätcov do katedrály. Jeho štylizovaná pantomíma obchodnej karavány — pasenie, výmenný obchod, dlhá cesta naznačená v choreografii — patrí k vizuálne najvýraznejším číslam, ktoré si folklórna šou môže požičať z tohto festivalového kalendára, a už samotný kostým rozpráva veľkú časť príbehu skôr, než sa urobí prvý krok.
Marinera a ďalšie čísla zo širšieho peruánskeho repertoáru
Niektoré folklórne programy zahŕňajú aj marinera, dvorný tanec uznávaný ako národný symbol Peru, pri ktorom si partneri medzi sebou koketne mávajú šatkami. Spája sa najmä s peruánskym pobrežím, hoci vysočinové – serrana – verzie sa tancujú aj v andských regiónoch. Keďže marinera nie je pôvodom z Cusca, jej zaradenie do programu závisí od konkrétneho miesta; ak ju show uvádza, oplatí sa ju vnímať skôr ako poklonu širšej peruánskej národnej folklórnej identite než ako striktne cuscoskú regionálnu tradíciu – popri výraznejšie andských číslach, ako sú huayno a Qhapaq Qolla, ktoré tvoria základ väčšiny cuscoských predstavení.
Čítanie príbehu v kostýme
Kostýmy jednotlivých tancov nesú dej, nie sú len ozdobou — maska Qhapaq Qolla signalizuje postavenie obchodníka, prostý pracovný odev tanečníka s nožnicami zdôrazňuje atletickosť nad efektom a tkané pásy či šatky tanečníkov huayno odkazujú na rituály dvorenia. Farba, látka a pokrývka hlavy často poukazujú na konkrétny región či komunitu, nie na všeobecný „andský" vzhľad, a meniace sa nástrojové obsadenie živej kapely — husle a harfa sa pridávajú k tancu s nožnicami, panpipes sa vracajú pri huayno — zvyčajne signalizuje zmenu tanca skôr, než ju naznačia samotní tanečníci. Všímať si, čo kostým a sprievodná hudba predstavujú, mení folklórnu šou na rýchly, vrstevnatý úvod do niekoľkých odlišných andských komunít za jeden večer.